Zotmievaním dňa dá brucho o sebe vedieť a súťaží so zvukom brzdiaceho rušňa. Zbožnosť popolcovej stredy nabýva nečakaných kontextov. Fádza výčitiek sebe samému, církevním príkazom a Bohu samému strieda vedomie, že zopár metrov mojich vlastných čriev víťazí na celej čiare. Miestečko v duši vyhradené pokore tu zabiera pokušenie rezignovať, obhájiť si, ignorovať. Veru, oko môže byť bránou do duše, no brucho je so svojou nadvládou jeho geniálnym zrkadlom. Všetkého však do času – veď ten ušmudlaný krížik nedostaneš na pupok, ale na hlavu: tam si na pokraji noci necháš sypať popol. I tak vyčkám zopár chvíľ, abych v prvej sloke Hymny zaryl šťastné ďasná do hocičoho komerčného. Víťazím, prehrávam? Je po polnoci.
Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.